Wendulka

Jak jsi mohl?

Když jsem byla štěňátko, zabavila jsem tě svou hravostí a rozesmávala jsem tě. Nazýval jsi mě svým děťátkem a přes mnohé rozkousané boty a jiné pohromy jsem se stala tvým nejlepším přítelem. Vždy, když jsem byla zlobivá, pokýval jsi nade mnou prstem a zeptal jsi se: „Jak si mohla?!“ – ale nakonec jsi mi vždy odpustil, povalil mě na záda a poškrábal na bříšku.
Moje výchova k čistotnosti trvala trochu déle, než jsi předpokládal, protože jsi byl hrozně zaneprázdněný, ale spolu jsme to zvládli. Pamatuji si ty noci, když jsem byla přitulená v posteli k tobě, naslouchajíc tvým tajemstvím a snům a věřila jsem, že život prostě nemůže být lepší. Chodili jsme na dlouhé procházky, běhali jsme v parku, jezdili v autě, zastavili se na zmrzlinu (mě jsi dal jen kornoutek, protože prý zmrzlina není dobrá pro psy) a dřímala jsem na slunci, když jsem čekala na tvůj příchod domů na konci dne. Postupně jsi začal trávit víc času v práci a na svojí kariéře a víc času jsi věnoval hledání lidského partnera. Čekávala jsem na tebe trpělivě, utěšovala tě, když jsi měl zlomené srdce a byl jsi zklamaný, nikdy jsem ti nevyčítala špatné rozhodnutí, vždy jsem nadšeně vítala tvůj příchod domů a těšila jsem se s tebou, když jsi se zamiloval.
Ona, teď tvoje žena, není „pejskař“ – ale i tak jsem ji přivítala v našem domě, snažila jsem jí projevit svou náklonnost a poslouchala jsem ji.
Byla jsem šťastná, protože ty jsi byl šťastný. Potom přišly děti a já jsem byla vzrušená spolu s tebou. Fascinovala mě jejich růžovost, jejich vůně a též jsem se chtěla o ně starat. Ale ty a ona jste se obávali, že bych jim mohla ublížit a já jsem trávila většinu času zavřená v jiném pokoji nebo v kleci. Ach, jak jsem je chtěla milovat, ale stala jsem se „zajatcem lásky“. Když vyrostly, stala jsem se jejich kamarádkou. Věšely se na mou srst a tahaly se za ní nahoru na své vratké nožičky, strkaly mi prstíky do očí, zkoumaly moje uši a dávaly mi pusinky na nos. Milovala jsem to všechno okolo nich, jejich dotyk – přestože tvůj dotyk byl teď takový ojedinělý – a kdyby bylo třeba, bránila bych je vlastním životem. Vkrádala jsem se do jejich postelí a poslouchala jejich trápení a tajné sny a spolu jsme čekali na zvuk tvého auta na příjezdové cestě. Bývaly časy, že když se tě zeptali, jestli máš psa, ty jsi vytáhl z peněženky mojí fotku a vyprávěl jsi jim o mě příběhy. V posledních letech už jen povíš „ano“ a změníš téma.
Už nejsem „tvůj pes“, ale „jen pes“ a rozčilují tě všechny výdaje na mě. Teď máš velkou pracovní příležitost v jiném městě a ty a oni se budete stěhovat do bytu, kde není dovolené mít zvířata. Udělal jsi správné rozhodnutí pro svojí rodinu, ale byly časy, kdy já jsem byla tvá jediná rodina. Byla jsem vzrušená z cesty autem, když jsme přijeli k zvířecímu útulku. Bylo tam cítit psy a kočky, strach a beznaděj. Vyplnil jsi papíry a pověděl: „vím, že jí najdete dobrý domov.“ Pokrčili ramenem a věnovali ti bolestný pohled. Poznali reálnost umístění psa ve středním věku, i když s „papírama“. Musel jsi vyprostit prsty tvého syna z mého obojku, když křičel „Ne, taťko! Prosím, nenechej je sebrat mého psa!“ A já jsem měla o něho starost; a jakou lekci jsi mu to právě dal o přátelství a věrnosti, o lásce a zodpovědnosti a o úctě k celému životu? Rozloučil jsi se se mnou poplácáním po hlavě, vyhnul jsi se mému pohledu a zdvořile jsi odmítl sebrat si můj obojek a vodítko.
Pospíchal jsi, protože jsi měl nějaký termín a teď mám jeden i já.
Když jsi odešel, ty dvě milé paní řekly, že jsi pravděpodobně o všem věděl několik měsíců dopředu a neudělal jsi žádný pokus najít mi nový domov. Potřásly hlavou a pověděly „Jak jen mohl?“ Věnují nám tu v útulku tolik pozornosti, kolik jim to jejich nabitý rozvrh dovolí. Krmí nás, samozřejmě, ale moje chuť k jídlu se ztratila už před mnoha dny. Nejdřív jsem vyskočila a pospíchala ke vchodu vždy, když někdo procházel okolo mého kotce, doufajíc, že si to ty, že jsi změnil názor – že to celé byl jen zlý sen… a nebo jsem doufala, že to bude aspoň někdo, kdo se o mě zajímá, někdo kdo mě zachrání. Když jsem si uvědomila, že nemůžu soupeřit o upoutání pozornosti s hravostí šťastných štěňat, neuvědomujících si svůj osud, ustoupila jsem do nejvzdálenějšího kouta a čekala jsem.
Slyšela jsem její kroky, když pro mě přišla na konci jednoho dne a kráčela jsem za ní uličkou do oddělené místnosti. Velmi tichá místnost.
Dala mě na stůl, poškrábala za uchem a pověděla mi, abych se nebála. Srdce mi bušilo v předtuše toho, co přijde, ale míchal se v tom i pocit úlevy. Zajatec lásky odešel v příběhu dní. Jak už to mám v povaze, víc jsem se strachovala o ní. Břemeno, které nosí jí hrozně tíží, a já to vím stejně, jako jsem poznala každou tvou náladu. Jemně mi oholila přední nohu a slza stekla dolu po její tváři. Oblízla jsem její ruku stejně jako jsem byla zvyklá tebe utěšovat před mnohými roky. Odborně vsunula jehlu do mé žíly. Pocítila jsem píchnutí a studenou tekutinu proudící do mého těla, ospale jsem si lehla, podívala jsem se do jejích milých očí a zamrmlala jsem „Jak jsi mohl?“ Možná protože rozuměla mé psí řeči, řekla: „Je mi to tak líto.“ Poplácala mě a honem mi vysvětlovala, že je to její práce zabezpečit, že půjdu na lepší místo, kde mě nebudou ignorovat, týrat ani zanedbávat, a kde se nebudu muset bránit – místo plné lásky a světla, tak odlišné od tohoto místa na Zemi. A s posledním zbytkem mé energie jsem se jí snažila přesvědčit zavrtěním mého ocasu, že moje „Jak jsi mohl?“ nebylo myšlené na ní. Bylo to určené tobě, můj milovaný pane, na tebe jsem myslela. Budu na tebe myslet a čekat navždy. Kéž by ti každý v tvém životě prokázal takovou věrnost jako já..........

Pokud vám článek „Jak jsi mohl“ vehnal slzy do očí tak jako mě, když jsem ho psal, je to proto, že je to příběh složený z osudů miliónů zvířat, které umírají každý rok v amerických útulcích. Vítaná je snaha všech, co by chtěli článek dál šířit pro nekomerční účely, pokud připisují poznámku s autorským právem. Prosím použijte ho na vzdělání lidí na svých stránkách, časopisech, na informačních tabulích útulků a veterinárních ošetřovnách.

Děkuji, Jim Willis.

Príbeh Birdy - alebo o tom, že byť psom ešte neznamená mať psí život

 autor - Dagmar Hajdeckerová

Bol koniec novembra, keď nás pán u ktorého sme bývali naložil do auta. „Tak skoro ideme na výlet?“, čudovali sme sa. „Veď sme ešte malí a nevládzeme dlho chodiť“. Chvíľu sme sa povozili, keď zrazu auto prudko zabrzdilo. Náš pán vystúpil a veľmi škaredo nás z auta vyhádzal do priekopy pri ceste. Všetko nás bolelo a začali sme plakať. Mama nás však olízala a ľahla si k nám, aby nás ohriala.
 Prešlo niekoľko hodín, keď mama vstala a povedala, že ak niečo nezje, nebude mať pre nás dosť mliečka. Chcela ísť niečo pohľadať, no všetky autá šli veľmi rýchlo a hrozne na ňu trúbili. Zrazu jedno zastalo. Mamka sa potešila, že sa náš pán po nás vrátil. No nebol to on. Bola to teta, ktorá vravela: „No čo moja malá, čo ty tu robíš?“ Mamka ju k nám zaviedla a ukázala jej svojich 5 hladných a uzimených detí. Teta nás vzala do auta a povedala, že nás vezme na miesto, kde sa o nás s láskou postarajú. Tak sme prišli na miesto, kde už bolo veľa psíkov. Vraj sa to volá útulok.
 Bolo nám tam dobre. V búdke, ktorú sme mali bola mäkká slama, do ktorej sme sa zaborili a mohli spokojne spať. A dostávali sme toľko voňavého jedla, až sa nám zaguľatili brušká. Po pár dňoch mi však prestalo chutiť. Bolelo ma bruško, aj celé telo. Začala som vracať a v hnačke som mala krv. Každou minútou mi bolo stále horšie. Teta, ktorá sa o nás starala povedala, že je to zlé a že nechce, aby som zomrela. Ale ani ja som nechcela zomrieť, chcela som jej to zaštekať, no nevládala som dvihnúť hlavu. Zabalila ma do deky a uložila do prepravky. Šepla mi, že spraví všetko pre to, aby som to prežila, ale aby to dokázala musím aj ja bojovať, lebo choroba ktorú mám sa volá parvoviróza a rada zabíja šteniatka.
Opustila som mamu aj súrodencov a cestovala som k tete. Telo ma bolelo ešte viac, začala som mať kŕče, skúšala som si ľahnúť, sadnúť, no stále mi bolo zle. Teta si na mňa pripravila kopec injekcií, vravela, že aj keď to bude trochu štípať, robí to len preto, aby mi bolo lepšie. Predstavte si, že sa ani nehnevala, keď som jej ovracala a ohnačkovala celú zem. Iba zosmutnela a dezinfekčným prostriedkom všetko vyčistila. Niekoľko dní mi bolo veľmi zle, no ona mi po celý ten čas neprestávala pichať injekcie. Dokonca aj v noci, keď všetci spia, vstávala každé dve hodiny, pichla mi injekcie a poumývala zem.
Prešlo pár dní, kým som sa cítila o čosi lepšie, dokonca som si aj odpila trošku vody. A o niekoľko hodín som ochutnala aj jedlo. Teta z toho mala ohromnú radosť. Už som nevracala, aj hnačky začali ustupovať a síce som poriadne schudla, bolo mi dobre. „Ak budeš takto pekne jesť“, povedala mi raz teta, „budeš sa môcť čoskoro vrátiť k mame“. Nuž som sa s chvatom pustila do ryže a bieleho mäska.
 O týždeň ma teta naozaj vzala k mame a súrodencom. Konečne! To bola zábava! Všimla som si, že keď k nám prišli cudzí ľudia, všetci psíkovia štekali: „Mňa si vezmi, mňa...“ Tak som to štekala aj ja. Najprv si vzali moju sestričku, po tom ďalšiu, no aj ja som chcela ísť na výlet. Keď prišli nový ľudia, veľmi som sa snažila pekne štekať. A vyšlo to! Ľudia si ma vzali na ruky a veľmi sa zo mňa tešili. Na rozlúčku som olízla moju tetu. Bola trošku smutná, no na tvári mala úsmev. A mne bolo rovnako. Teraz bývam u nových ľudí, je s nimi zábava, veľa sa so mnou hrajú a mojkajú. No keď večer zaspávam, myslím na moju mamku a sestričky a želám im taký pekný psí život, aký mám ja...

„Pozri ako krásne spí.“ „ Tíško Paľko, určíte sa jej niečo pekné sníva, poď, necháme ju spať. Krásne sníčky, Birda.“

Eilat

autor - Anna Nagyová, Dagmar Hajdeckerová

Ráno v útulku, ako každé iné. Behanie sem a tam. Rýchlo kŕmiť šteniatka, čistiť koterce a popritom dávať pozor, aby nezhasol oheň pod kotlom, kde sa už psíkom chystala večera. Pri útulku zastane auto a vystupuje pán, ako sa tak s ním rozprávam, pán pozerajúc nevedno kam, mi kladie otázku so zároveň ukazujúcim prstom k ceste „Neušiel Vám pes?“ Rýchlo si premeriam očami všetkých psíkov, ktoré šantia vo výbehu. „Nie, nechýba“. Nerozmýšľam ani chvíľku, už otváram bránku a letím smerom k ceste. No fenka si povedala, ja chcem ísť naspäť k svojej rodine! Ja nechcem byť tu! Hovorí sa, psa nenaháňajte, ale volajte ho a ponúknite mu niečo pod zub. Bohužiaľ, prehovárať psa pri frekventovanej ceste plnej kamiónov a šoférov, ktorí si z danej cesty robia diaľnicu sa hrať nemôžem. Tak buď to risknem a budem ju prenasledovať alebo budem čakať, či príde sama. No v jej prípade by to určite samo od seba neprišlo. Risk je zisk, pustila som sa za ňou. Vošli sme do kriakov, prechádzali sme sa po potoku, tesne za sebou. Šťastne sme sa vyhýbali ceste. Sučka sa nevládala predierať nepríjemným porastom. Pre mňa to tiež nebola žiadna slasť, ale predsa som vyššia. Nečakane zastala. Nastal okamih pravdy – buď ju rýchlo schytím za obojok a podarí sa mi to, alebo odskočí a potom som prehrala… Podarilo sa, o chvíľu sme už boli v útulku. Dostala meno, zapísala sa do evidenčnej knihy. Zo začiatku bola veľmi plachá, ubolená a hlavne zranená a podvedená vlastným majiteľom, ktorý jej mimochodom na rozlúčku nechal obojok a misku so žrádlom, ktorého sa ani nedotkla. Teraz je už na tom lepšie, je milá, rada sa pomazná a napriek svojmu veku 7-8 rokov sa rada pohrá zo psami. Nie je štekavá, k ľuďom sa správa jemne a nevtieravo a pritom veľmi túži po spoločnosti človeka. Srdiečko ju ešte zvykne pobolievať, ale verí, že ju bude mať ešte niekto rád.
Dajte jej šancu.

Je vhodná do bytu,  aj k starším ľuďom. Ak sa cítite osamelý, bude pre vás určite skvelou spoločníckou, ona už vie, čo je to byť opustený...

Tento príbeh sme mali uverejnený už pred niekoľkými mesiacmi. Eilat sa však po dlhom čase pošťastilo (aspoň sme si to mysleli) a útulok opustila. Osvojila si ju rodina, ktorá hľadala veľmi  kľudného a pokojného psíka, pretože so psíka ešte nemali a deti majú zo psov trochu strach. Eilat sa mi videla ako najlepšia voľba - optimálny vek, vyrovnaná, nežná povaha…
Nesmierne ma preto prekvapil telefonát nových majiteľov 2 týždne po jej osvojení. V telefóne mi opísali, ako Eilat napadá a útočí na psov. Nechcelo sa mi veriť, že by v jej mäkkej povahe nastal taký obrat. Požiadala som preto majiteľov, aby prišli na cvičák a začali sa venovať jej výcviku a zároveň budeme odstraňovať jej agresiu na iných psov. Ale na cvičáku nebolo čo odstraňovať, Sučka si spokojne klusala medzi dvadsiatkou ďalších psov a veselo kývala chvostom, okolo nej poskakovali a hladili ju deti, ani náznak agresie. Na cvičáku boli dvakrát i s deťmi. A Eilat sa šikovne učila…
Po dvoch mesiacoch som dostala šokujúci mail. Majiteľka sa ma v ňom pýtala, akým spôsobom má vrátiť psa do útulku, pretože je agresívna na deti.
Ani to nechcem komentovať… Eilat je späť v útulku, to si táto nežná a citlivá sučka nezaslúžila. Možno práve vy dokážete dať tejto sučke to, čo potrebuje, lásku.

Sindy

autor - Dagmar Hajdeckerová

K bráne útulku prichádza pani s malou sučkou na rukách. V rozhovore mi vysvetlila, že sučku našla na ich ulici pri kontajneroch, rada by si ju nechala, ale nemôže. Bola to pani tmavšej pleti, milá a príjemná a ja som sa úprimne potešila, že bola ochotná priviesť ju až k nám. Popýtala sa, ako si u nás psíkovia nažívajú, a keď som ju uistila, že u nás psov neutrácame s úľavou z útulku odišla.
Asi po pol hodine sa do útulku s plačom vrátila, cez zajakavý plač som sa dozvedela, že sučku nenašla, ale jej patrí, nešťastná ma prosila o odpustenie. Nikdy predtým, ani potom sa mi už nestalo to, že by niekto tak veľmi úprimne ľutoval svoju lož.
Sindy si zadovážila dcéra, dohodli si jasné pravidlá, mamka sa postará o kŕmenie, návštevy veterinára a ostatné finančné stránky, ale dcéra sa musí vzorne starať o jej pravidelné vychádzky. Prvotné nadšenie však rýchlo zmizlo a z prechádzok so psíkom sa stali už len prechádzky s kamarátkami. Šteniatko ostávalo doma celý deň samé. Keď sa mamka vracala večer z druhej práce domov, nachádzala šteňa v mlákach moču a výkalov. S dcérou to skúšala po dobrom aj po zlom, no nedochádzalo k žiadnej náprave. Začala mu teda hľadať nového majiteľa, no keď sa jej to istý čas nedarilo, prišla k nám.
Sindy je u nás už takmer rok. Prečo tak dlho?
Už s jej príchodom bolo jasné, že na jej správanie nie je celkom OK. Na vôdzke bola milá, prítulná, jemná, naoko- žiaden problém, ak sme ju však pustili z vôdzky začala pred nami divoko krúžiť, odbiehať, uhýbať sa, zmena správania na nepoznanie. Odchytiť ju nám dávalo riadne zabrať. Predpokladali sme, že sučka bola asi pri príchode majiteľky domov potrestaná a preto sa bála k ľuďom prichádzať. Verili sme, že správanie sučky sa pri správnej manipulácii a jemnom zaobchádzaní upraví. Prešli však týždne, mesiace a v správaní sučky nenastali absolútne žiadne zmeny.
Čo teda táto sučka potrebuje?
Majiteľa, ktorý bude akceptovať, že povahu tejto sučky už veľmi neovplyvní. Ťažko odhadovať, do akej miery je jej správanie ovplyvnené výchovou a či za týmto čudným strachom nie je aj kus genetiky. Sindy môže byť chovaná len v byte, nesmie byť z vôdzky púšťaná, pravdepodobne až do konca života. Istou výhodou je to, že je pokojnejšia, nevyžaduje veľký výbeh. Dostatok pohybu sa preto bude dať zabezpečiť príjemnými prechádzkami s flexi vôdzkou.
A čo vám môže ponúknuť Sindy?
Je to milá sučka, jemná, citlivá, mojkavá. Výborne sa hodí ako spoločníčka, môže byť chovaná aj v rodine so staršími deťmi. Je už sterilizovaná.

Pozn. - je v útulku v Košiciach - Únia vzájomnej pomoci ľudí a psov

 

SINDY má nový domov! - VIAC TU

 

 

                                                                                                               „Simpsonovci“

 autor - Mária (Miška) Kandráčová 

Homer, Marge, Líza, Bart a Meggi. Pri vyslovení týchto mien určite niektorým napadne americký animovaný seriál Simpsonovci.  Mne nie. Ihneď si predstavím päticu Kavalier King Charles Španielov, ktorí prišli do útulku v takmer rovnakom čase.
Ako prví k nám zavítal párik. Homer a Marge. Našli ich ľudia ako sa potulovali v lese blízko Košíc. Boli to asi 6-ročný predstavitelia tohto plemena. Zuby mali zničené. Nekvalitná strava. No aj napriek tomu boli oproti ostatným v relatívne dobrom stave.
O pár týždňov neskôr nám dobrý človek doniesol ďalšieho Kavaliera. Líza, približne v tom istom veku, vyzerala strašne. Oči zapálené, svrab a vypadaná srsť. Zuby takmer žiadne. Vyšetrenie u veterinára zistilo, že má nádory na mliečnych žľazách. Hmmm... Pravdepodobne slúžila svojmu pánovi ako výrobňa šteniat.
Len niekoľko dní po príchode Lízy sa v útulku ocitol ďalší párik. Bart a Meggi. Známy kolotoč sa opakoval. Rovnaká lokalita vek a podobný zdravotný stav.
Myslím si, že všetci boli od jedného majiteľa - množiteľa. Jednoducho likvidoval nepotrebných a starých psov. Obidvaja majú sivý zákal. Bartík kvôli starej zlomenine zadnej labky krýva.
Vďaka liečbe sú už Kavalieri v poriadku. Psíky sú veselé, plné života a radosti. Smejú sa chvostíkmi, ktorými švihajú stále zo strany na stranu.
Homer a Marge sú na seba veľmi citovo viazaní, preto je možné ich osvojiť len spolu. Každý jeden z nich je vhodný do bytu aj do domu ako spoločník pre pokojnú rodinu so staršími deťmi alebo osamelých ľudí.

(pozn. autora: počas písania tohto článku sa podarili nájsť Homerovi  Marge nový domov. Novým majiteľom želám veľa pekných zážitkov a mnoho radosti so „živými striebrami"

Džejmy

Do útulku prišiel dňa 16.02.2005. Postupne sa nám menil pred očami. Je to nádherné pozorovať zmenu k lepšiemu. Na začiatku to vôbec nebolo ľahké, dobrovoľníci mali o Džejmyho obavy. Ale tie sú už dávno preč. Psík sa cíti skvelo a svojim upreným pohľadom si žiada lásku. Jeho očiam neodoláme. :)

Džejmyho príbeh:

Dievčatá sa čudovali, prečo ľudia postávajú pred vchodovou bránou. Niektorí vášnivo diskutovali, iní bezbranne stáli. Keď podišli bližšie, zbadali sedieť opretého o vchodové dvere urasteného, špinavého bieleho psa. Sedel nakrivo, nechcel sa ani pohnúť. Telom zatarasil vchod do bloku. Ľudia, ktorí boli dnu, nemohli von a naopak. Pri každom pohybe smerom k nemu sa strnulo postavil, odhalil zuby a dal najavo, že k sebe nikoho nepustí. Dievčatá začuli ľudí, ako sa rozčuľujú, že ani polícia ani odchytová služba nič nerobí. Oni nemôžu dnu, ani von. Padali názory, že pes je besný.
"Vytiahni telefón, skúsim zavolať útulok," šepla Nika Aďke.
"Veď to nie je robota útulku, odchytávať psa. To má robiť odchytová služba, veď ju platí mesto. Útulok sa o zvieratá stará."
"Len zavolaj, skúsiť môžeme."
Niekedy sa aj malé zázraky dejú. O ulicu ďalej prechádzala dobrovoľníčka z útulku, prevážajúca materiál. Keďže sa po predchádzajúcom dni uvoľnil jeden koterec, mohla zabočiť a zastaviť pred daným vchodom. Ľudia začínali byť nervózni, jeden chlapík šibrinkoval pred nosom psovi s dáždnikom. Ten bol stále nepokojnejší. Nakoniec sa ho podarilo chytiť.
V útulku si dobrovoľníci všimli nadmernú veľkosť jedného zo semenníkov. Kvôli nemu pes nemohol ani klusať, príliš mu zavadzal v pohybe. Bol ošúchaný na krv, pes si ho vždy lízal. V koterci len tak stál, nezaujímali ho ľudia ani psy.
Po čase prišla pravá chvíľa na operáciu. Tá bola krátka, nie náročná. Boľavý semenník bol odstránený.

A Džejmy?
Ten sa už o niekoľko dní začal laškovať so psami, naháňať sa a všímať si ľudí. Dal sa dokonca aj pohladkať. Neskôr si spoločnosť ľudí vyhľadával už aj sám. To by jeden neveril, ako vie zmeniť život jeden malý chirurgický zákrok.
Teraz je už v útulku rok. Potrebuje lásku a domov. Džejmy je vhodný do bytu a potrebuje svoje miestečko, kde si bude môcť pokojne oddýchnuť. Potrebuje rodinu, ktorá je vyrovnaná a v ktorej nie je napätie. Bude dobrým spoločníkom aj pre opustených ľudí, ktorí nikoho nemajú a takýto priateľ by im pomohol. Bude veľmi rád aj v spoločnosti psej dámy.

Pozn. - Džejmy je v útulku v Košiciach - Únia vzájomnej pomoci ľudí a psov

12. 02. 2007

DŽEJMYNKO si konečne po dlhej dobe našiel nový domov. Býva v rodinnom domčeku a má aj novú psiu kamarátku.

Džejmynkovi želáme v novom domove len to najlepšie a najkrajšie. Zaslúži si to. Džejmyho príbeh a osud môže byť príkladom pre ďalšie podobné prípady. Nikdy sa netreba vzdávať, treba veriť. A šťastie príde, keď ho budeme najmenej čakať. Džejmy sa už vzdával nádeje na nový domov. Ale šťastie si našlo aj jeho v podobe paničky, ktorá si ho vyhliadla na internete a urobila svoje správne rozhodnutie, ktoré určite nikdy neoľutuje. Džejmy sa má dobre a už spinká vo svojom pelechu pri svojej rodine, ktorá ho má rada. :)

 

 

 

Zodpovednosť za priateľa človeka ... 

autor - Kvetoslav Jež

Priznám sa , že vôbec som nemal rád psov. Teda, nie že by som ich zásadne neznášal ale zastával som skôr názor: „pes do bytu nepatrí“. A najmä  nie v  Petržalke, kde bývame. Kde sa to hmýri tisíckami brechajúcich pinčlíkov, vlčiakov, bulteriérov a iných večne kakajúcich potvôr. Keď tieto tvory nedajú zaspať ani v pokojné sobotné či nedeľné ráno. Kde na nových adidaskách  prinesieme zapáchajúcu hmotu až do predsiene.
Nuž ale počkalo to aj na mňa. Teda spískala to Sandruška (Sandruška je moja 24.-ročná dcéra). Začiatkom tohto roku prišla s tým, že sa u nevestinej mamy narodili jorkšíry. A jeden, (ešte k tomu s krívajúcou nožičkou – invalidík) bude jej „teda aj náš“. S manželkou ma ukecali rýchlo. Malá potvorka  prišla k nám niekedy v máji. Milé psíča! Oblizovalo mi ruky, pusinkovalo manželku. A cikalo, kakalo všade. Čo tam po tom.  Dcéra ho vodila k nám na víkendy (býva u snúbenca) a nechávala aj na noc, víkend. Brutus! Brutusko. Brutík. Pretrpel operáciu nožičky, zotavoval sa a stával sa veľmi rýchly. Chodil so mnou na dlhé prechádzky aj 5 – 6 km. Počúvny, radostný. Až prišlo nedeľné ráno 1.októbra.2006. To už som s ním šiel od rána na tretie venčenie (o 10:00h). Dcéra s manželkou mu ešte zamávali z auta a odišli do kostola. Prešiel som s Brutíkom po známej trase asi 300 m od nášho vchodu okolo zakrpatených tují. Čuchal. V 10 mesačnom psíkovi prebujnievali pudy. Zavolal som ho, otočil sa vo vzdialenosti asi 30 m ku mne a začal sa  blížiť. Ja som sa vracal domov s pocitom, že cupká za mnou. Prešiel som ešte  asi 20 m a otočil sa. Nevidel som ho. Volal som po mene. Nič. Vrátil som sa k porastom, volal, kričal. Nič .Obehol viackrát panelák. Už som tušil niečo zlé, hrozné. Aj tak bolo. Nemal obojok, označenie, len  štrikovaný béžový svetrík. Prišli netere, žena, dcéra.. rodina.. Začali sme pátrať. Pomáhali milí priatelia. Do noci. Vylepovať plagáty , volať Slobodu zvierat, navštevovať všetkých  (50 – 60) veterinárnych lekárov v blízkom, aj širokom okolí. Písať všade. Na „zvieratkovské“ stránky, Slovenskú komoru veterinárnych lekárov, Petržalské noviny , OLO...
Vďaka!   
Celý október som jazdil zúfalý po Petržalke a lepil oznamy. V blízkom mestečku sme dostali aj pokutu. MÁRNE. Cítil som sa čoraz viac pod psa. Brutálne. Prečo som ho nemal v čase dospievania na vodítku ? Ako som mohol byť taký ľahkomyseľný?  Vytýkal som si to veľmi.
Až....
Stal sa zázrak. Po piatich týždňoch  mi volal pán z Nitry, že Brutuska majú a prinesú nám ho. Neveril som. Jeho manželka ho vzala do auta z cesty ani nie 20 minút po tom ako mi ušiel. Stál uprostred cesty a triasol sa od strachu. Zaľúbil sa aj ich  3.ročnej dcérke. Vrátili nám ho so slzami v očiach  potom,  ako sa od známych v Petržalke dozvedeli, že sa stratil. Od šťastia sme plakali. Vďaka!! Brutusko sa má dobre, spoznal nás hneď...

Šťastie. Od vtedy viem ako chutí návrat strateného dieťatka.
Nikdy napúšťajte psíka von bez vodítka (najmä v čase dospievania)!
Majte ho riadne označeného! Na obojku by mal mať nielen číslo, voperovaný číp ale aj telefonický kontakt na majiteľov! Nepodceňujte to. Nie každý môže mať také šťastie z návratu  milovaného psíka ako my. Myslite na to kým nie je neskoro!  

K. Jež.

Rajsa

V jeden letný podvečer naša útulková záchranka zaznamenala neliehavý telefonát.Bola to vlastne prosba neznámeho človeka o záchranu nemeckého ovčiaka. "Nemôžme sa už na to pozerať, v akých podmienkach to úbohé zviera žije", oznámil nám. Sľúbili sme mu, že to vybavíme, čo najskôr, ako sa to dá, ale jeho argument, že zviera už dlho nevydrží, nás vyburcoval k činu okamžite.
Pozháňali sme si auto, osobného ochrancu, pretože nikdy neviete, do čoho idete, ako sa budú správať ľudia , či vám neublížia..... a išli sme.
Došli sme na tvár miesta a to, čo sme uvideli, nám dlho nevymizne z pamäti. Mala to byť akože klietka, ale bola to jedna pozliepaná malá haraburda z trocha pletiva, dosák. Príbytok psíka bol veľmi malý a umiestnený na ploche nikoho. Ako sám vojak v poli.
Keď sme sa priblížili bližšie, čosi veľké, tmavé tam len sedelo, ani sa nepohlo. Malo tam jednu prázdnu misku a dookola samé výkaly. Uväznený úbožiak, bez vody, jedla, vo vlastných výkaloch. Samozrejme, že konali sme ďalej. Vyhľadali sme tzv. majiteľov, no a tu nastal problém. Neboli zrovna v stave, v ktorom sa dá komunikovať. Osočovanie, vyhrážky, ale ani my sme sa nedali. Išlo tu o zjavné týranie, zanedbanie. No a nahlásenie na kompetentné orgány, by týchto majiteľov neobišlo bez pokuty.
A tak, hoci aj s nadávkami, psíka nám vydali.
Rajsa, tak sa volal tento nemecký ovčiak, keď sa postavila, bolo zjavne vidieť, že nevládze stáť na zadných nôžkach. Horko-ťažko sme ju dostali do auta. Keď som si k nej prisadla a pohladila ju, zhrozila som sa!
Bolá samá kosť. Nemala žiadne bruško, moje ruky sa dotýkali len rebier, kostí a kostí. Hrôza!
Po príchode do útulku sme jej pomohli, lebo bola veľmi slabá, dostať sa do klietky. Položili sme pre ňu misku s vodou a jedlo. Rajsa sedela a svojimi smutnými očkami pozerala na tieto dve vecí ako na zázrak.
Omočili sme jej papuľku vodou, noštek mala horúci, no nepohla sa vôbec. Bolo už neskoro večer, no neviem, či aj my sme už neprišli neskoro. Ráno, ak ostane nažive, treba konať!
S búšiacim srdcom sme sa skoro ráno približovali ku klietke.
"Žije vôbec"?
Na drevenej podlahe ležalo vystreté kostnaté telíčko, ale, čo nás potešilo, dýchalo. Ale veľmi rýchlo dýchalo.
"Žije", ale jedla sa nedotkla, voda bola vypitá.
Takže, poďme ďalej bojovať, aby žila! Veterinárna prehliadka nedopadla dobre. Podvýživa, dehydratácia, snáď omrznuté nôžky a všetko to najhoršie. "Bude to fuška", ale nikdy sa nevzdávame. Každodenné antibiotiká, infúzie, injekcie, prášky na posilnenie pohybových orgánov.....
Pomaly, pomaličky začala Rajsa prijímať potravu. Dávali sme jej, vlastne , učili sme ju jesť ako malé dieťa.
Len trošku jedla a potom ďalšiu trošku..... Stiahnutý, apaticky žalúdok nedokázal prijať viac, ako dve lyžičky jedla. A tak sme ju kŕmili každé dve hodiny. Zdanlivo sme sa uzdravovali. Jedla dostávala už viac, liekov menej.
Tešili sme sa z každého dňa, aká je živšia, ako sa teší na nás, ako úprimne vrtí chvostíkom, ako v jej smutných očkách iskierka šibalstva už tkvie.
"No tak, hurá"! snáď to máme za sebou.
A dni pomaly plynuli, Rajsa sa nám zdala v pohode. Chodila s deťmi na prechádzky, šantila, no vždy bola opatrná a veľmi rozvážna. Dni sa krátili, aj chladnejšie začalo byť. V jedno jesenné sychravé ráno nás Rajsa, tak, ako obvykle, nevítala. Nevyšla z búdy a v klietke na podlahe sme objavili krv. Zľakli sme sa, či nebodaj sa nezranila, alebo snáď ju niečo napadlo....
No nebolo to žiadne zranenie, bolo to oveľa horšie. Oslabený organizmus sa opäť ozval. Tentoraz to boli obličky. A znova ten denný kolobeh, no s otáznikom, čo bude zajtra? Nie, nebolo to dobré.
Rajsa nám zo dňa na deň upadala a akoby sa strácala. Veľmi pochudla, žila len na infúziách. Už nevrtela chvostíkom, ležala apaticky a keď jej lieky vypršali, veľmi trpela.
"Už sa to nedá" povedal veterinár.
"Treba to ukončiť, ona už nemá síl ďalej bojovať!"
Do striekačky natiahol z ampulky to, čoho sme sa najviac obávali a čo ani on nerobí vôbec rád. Injekciu smrti.
Všetci sme sa so slzami v očiach rozutekali, pretože to vidieť nemôžeme.
Nie, nehanbíme sa za plač, slzy. Je to bezmocnosť, ktorá vami lomcuje a strašné niečo, že teraz...teraz už niekto zomrie. "Snáď to už má za sebou" a oči plné sĺz, cez ktoré sme ledva videli prichádzať veterinára.
"Nie, nemohol som, keď som sa pozrel do týchto smutných očiek" a smrtiaca ihla ostala nepoužitá.
"Dajme jej ešte šancu" ukončil veterinár.
"Tak Rajsa, dostala si šancu, musíš sama bojovať a vrátiť sa do života, tam predsa patríš", hladkali sme ju po rozpálenej hlávke. Ťažké, veľmi ťažké dni sme všetci s našim veterinárom prežívali. No Rajsa sa statočne držala a naozaj bojovala o svoj život.
Veď mala svoj útulkový domov, domov v klietke a okolo seba ľudí, ktorí ju majú veľmi radi. A statočne ten ťažký boj aj vybojovala. Je úplne zdravá, pribrala, rada sa prechádza, behá a ľúbi, veľmi ľúbi nás. Tešíme sa, že je zdravá, že našla u nás, aj keď len menšie šťastie. To šťastie, úplné šťastie je kdesi....... možno práve u vás.
Domov plný lásky.
Ninčáková

 

Rajsa má nový domov

19. jún 2007 - informácia z internetovej stránky útulku Kežmarok Len málo veríme na zázraky a hlavne v prípade fenky Rajsy, ale teraz sa ten zázrak skutočne stal. Takže oznamujeme všetkým našim milým priateľom, že naša Rajsa má domov. Domov láskavých mladých ľudí, ktorí si pre ňu prišli až z ďaleka. Všetko predom pre Rajsičku pripravili a hoci majú doma viac psíkov, našlo sa miesto aj pre ťažko životom skúšanú Rajsu. Určite sa im svojou láskou odvďačí. Veď v živote ešte nikdy nepoznala, čo je to naozajstný domov. Tisíckrát im za to ďakujeme. Takže, predsa sa stal zázrak a na Slovensku sa našli ľudia, ktorí nielen Rajsu ľutovali, ale budú ju aj milovať. Ešte raz vďaka im.

 

 

 

Kellinčina básnička

 

V jedné části věčnosti existuje místo, 
         kterému se říká Duhový most.

  Když zemře zvíře, které žilo s někým v těsném a láskyplném soužití,            odebere se  na tento Duhový most.

Je tam spousta místa a kopce a louky, na kterých si naši milí přátelé mohou hrát a běhat tam spolu. O jídlo a pití není nouze, celé dny tam svítí slunce a naši přátelé se tam cítí dobře a spokojeně.

Všechna zvířata, která byla někdy nemocná, jsou zdravá a silná, přesně tak, jak si je my časem pamatujeme a vídáme je ve svých snech. Jsou šťastná a mají všechno -- kromě jedné maličkosti. Postrádají někoho určitého, někoho, koho nechali na zemi.

Všechna si hrají a běhají, až jednoho dne jedno z nich zpozorní, přeruší hry a zadívá se do dálky. Oči se mu rozšíří, tělo se celé rozechvěje, nastraží uši.

Najednou se oddělí od skupinky, rozběhne se přes planiny, nohy ho nesou        rychleji a rychleji....
Ještě jsi jenom jako bod v nekonečnu, jakmile se však setkáte, vaše radost ze shledání nemá konce. Hladíš milovanou hlavu, podíváš se zase znovu do očí svému příteli, kterého jsi už dlouho neviděl, kterého jsi ale nikdy neztratil ze svého srdce.

Pak spolu přejdete přes Duhový most.

Navždycky spolu ...

 

 

 

Blíží se Vánoční svátky

trávíme je se zvířátky.

Sníh se sype z hvězdiček,

vykouzlí cinkot rolniček .

Lásku a zdraví, ať nadělí Vám Ježíšek,

mazlíčkům pohlaďte kožíšek,

pro Vás i Vaše zvířecí přátele

přejeme Vánoce šťastné a veselé !

 

Riky

autor - Zuzka

Zbožňujem psov. Jednoduchá veta, za ktorou sa od môjho detstva skrývala túžba mať vlastného chlpáčika. Narážala však na presvedčenie mojej mamičky lekárky, ktorá bola toho názoru, že pes je nehygienický a do bytu nepatrí.... A po jednom neúspešnom psom pokuse, keď som jedného predsa len doniesla, no nakoniec skončil u známych, sa v tom len utvrdila. Akosi som ju nevedela prehovoriť, že veci sa môžu mať aj inak a som schopná sa o živého tvora postarať. Čo sa však nepodarilo mne, podarilo sa akejsi zhode náhod a do našej domácnosti havino pribudol. Mala som práve po maturite a v tomto období plnom eufórie som netušila, akú veľkú zmenu mi život ešte prinesie...

Riky bol nájdený na ulici. Bolo to také malé škvŕňa, zmestil sa do dlane, také nič. Z mojej strany láska na prvý pohľad...Nuž čo, rodičia - nerodičia, doniesla som ho domov a hneď som urobila opatrenia, aby som všetkých odzbrojila, keby chceli tvrdiť, že je „nehygienický“- prezrel ho veterinár, odporučil nám, kedy ho treba zaočkovať a odčerviť, a jemne sme ho okúpkali. A trvala som na tom, že zostane u nás. A tak sa aj stalo... Havino dostal oficiálne meno Riky von der Strasse, ale dnes mu už nikto nepovie inak než Rikoško, miláčik a zlatinko J .

Zo začiatku to bolo náročné - odrazu mi pribudli starosti a veľa zodpovednosti, bolo ho treba kŕmiť mliečkom niekoľkokrát za deň, nemohol zostať bez dozoru, a doma sa všetci začali pozerať, kam stúpajú, či sa tam náhodou nenachádza najmladší a najmenší člen našej domácnosti. A to nehovorím o upratovaní mláčok.... Spinkával v kartónovej škatuli, v ktorej sa však tak zabýval, že keď dostal svoj prvý oficiálny pelech- inak krásny červený a priestranný- nechcel ju opustiť a pelech je prázdny dodnes...

Zábavné to bolo v tom, ako nikto netušil, čo z neho vyrastie. Porovnávali sme ho s knihami a snažili sa odhadnúť jeho budúce proporcie...farbu menil s meniacim sa ročným obdobím- od čiernej cez hnedú a šedú, až po ryšavú. Dnes sa ustálil na mixe všetkých týchto farieb s výraznou ryšavou škvrnou na chrbátiku a najviac sa nám podobá na rasu lhasa apso. Pre nás je to však originálny psík, ktorý si získal srdcia celej rodiny a má v rodine výsostné postavenie maznáčika.

Medzičasom sme sa z bytu presťahovali do rodinného domu, kde našiel Riky nádherné miestečko pre svoj psí život. Bývame priamo pod lesom, pod záhradou nám tečie potôčik a je tu veľa zákutí, ktoré rád objavuje na našich prechádzkach...a aby mu nebolo smutno, dostal aj svojho vlastného kocúra Eda. Edo s radosťou na neho poľuje a využíva všetku mačaciu šikovnosť na to, aby ho okabátil... a vtedy, keď je Riky ostrihaný, pôsobí krehkým dojmom, tak je Edo väčší od neho J .

Dnes si už nikto nevie predstaviť život bez neho, je malým zlepšovačom nálady, neustále vrtí tou svojou metličkou na konci chrbátika a na očiach mu zreteľne vidno, že sa chystá niečo vyviesť... Takže takto si my spolu nažívame a je nám veľmi dobre J .

DÁŠKA

autor - Klaudika (11 rokov), Trnava

Moja mamina veľmi túžila po psíkovi. Po rokoch v jednu sobotu sa jej túžba vyplnila. Bolo to keď mala 17 rokov. Išla so svojou mamou a frajerom na burzu kúpiť zeleninu. V malej krabici boli 3 malé šteniatka nemeckého bieleho špica. Mamina sa pri nich zastavila a hrala sa s nimi a zatiaľ jej frajer ( teraz môj tatino) prehovoril jej mamu aby mamine jedno šteniatko kúpila . Podarilo sa mu to , splnil jej prvý najkrajší sen . Dali jej meno Dáška , bol to ´´obyčajný´´ psík . Mamina sa s ňou natrápila kým ju všetko naučila.......
Vedela všetko : sadnúť, ľahnúť, dať labku, pozdraviť (zaštekať), poprosiť, chodiť cez prechod pre chodcov.....a nikdy nemala na sebe vodítko !!! ani jedno jediné. Krásne roky z novým členom rodiny ubehli veľmi rýchlo. Mamina ma 33 rokov a ja 11. Prežila som s ňou 8 rokov. Milovala som ju , ona milovala mňa. Jedného dňa začala vracať všetko čo zjedla, vypila. Schudla na kosť.
Mala 13 rokov. Pán doktor nám oznámil krutú správu. Náš psík je veľmi chorý . Mala rakovinu pečene ...... Dva mesiace sme mysleli ,že sa stane zázrak..... a hlavne ja a moja babka...Nepomáhalo nič. Dáša bola slabšia a slabšia... už nevládala by na nohách... Trápila sa a nám pukalo srdce , že jej nemôžeme pomôcť. Pán lekár povedal, že najlepšie bude ak zomrie potichučku , zaspinká a zbaví sa bolesti , ktorá nešla odstrániť ...myslel tým , že pôjde za psími dušičkami ....babka bola veľmi citlivá a ja veľmi malá na to aby som to pochopila . o jej odchode medzi psie dušičky, sme nechceli ani počuť... Verili sme na zázrak... Bola už tak slabá...A zázrak neprichádzal. Mamina s dedom vedeli čo bude pre ňu dobré. Nevládali sa už pozerať na jej utrpenie pozerať.
Ja a babka sme šli do mesta ... Vrátili sme sa a Dáška nás nevítala ...nebolo počuť jej , nebolo vidieť jej radosť, vrtivý chvostík...len v očiach Deda a maminy bola bolesť a slzy.
Až teraz chápem, že to bolo to pre jej dušičku najlepšie... potichúčky zaspinkala a stretla psie dušičky. Spomíname  na ňu s láskou ,slzami. Veľmi nám chýba. Prežila krásnych 13 rokov medzi nami...

Ľúbime ťa Dáška moc. A ďakujeme, že si sa narodila pre nás. Navždy si sa zaryla do našich sŕdc. Nikdy na Teba nezabudneme. Bola si nám vždy verná a vďačná za každé pohladkanie. ĽÚBIME TA.

 

Teraz mám ja 11 rokov a splnil sa mi sen....mám psíka, ktorý má 2 mesiace a je našim členom rodiny a milujeme ho.....a vždy na Teba spomíname, Dáška.

 

BAK HĽADÁ SÚRNE NOVÝ DOMOV

Mailom prišla naliehavá prosba o pomoc pre Baka, ktorý si hľadá nový domov.

Bak je zhruba sedmiletý kříženec NO, který už si v olomouckém útulku pobyl dlouhou dobu a pořád si pro něj nikdo nejde...trpí diabetem, rád utíká a občas má i své psí vrtochy, takže by se hodil spíše na zahrádku s pevným plotem do rukou laskavého, důsledného a zkušeného pánečka. Odvděčí se hravostí a mazlením.

PRÍBEH BAKA

Můj věrný příteli, co tě dnes zdrželo? Vím, musí to tak být, je tomu tak po staletí a já jsem příliš malý, abych chod vesmíru změnil. Každý den tě vyhlížím, jsi má jistota. Jediná. Nikdy nezklameš, někdy dříve, jindy později, ale vždy se ukážeš a já se na tebe tak rád dívám. Pohled na tebe mě uklidňuje, vím, že co se má stát, stane se. Jak však měníš čas svých příchodů, mění se i doba, čas tak rychle plyne a já jsem stále tu. Jen ty a já víme, že mám strach. Strach? Takový velký pes a já mám strach? Nebyl jsem vždy takový, byl jsem sebejistý velký pes, ale teď jsem jiný. Člověk mě změnil. Můj člověk!

Měl jsem rodinu, domek a zahradu. To byly časy. A teď? Kde to vše je? Teď mám jen tebe, můj příteli. Tebe velký měsíci, tys můj pán. A tak tě žádám, posviť sem na mne a ukaž lidem, že jsem tu a čekám. Stačí, když tvou zář spatří jen ten můj jediný. Jediný a opravdový pán. Tak tedy posviť, ukaž mu cestu a sděl mu můj příběh.
Když jsem před sedmi lety přišel na svět, myslel jsem, že byl stvořen pro mě. Abych si tu hrál a dováděl spolu se svými bratry a těšil se z vůně květin a teplého slunce, které mě lechtalo v kožíšku. Když si pro mě přišel mladý člověk, že s ním budu bydlet, myslel jsem, že to je další skvělá hra. A tak jsem šel rád. Když jsem pochopil, že už bráchy ani naší mámu nikdy neuvidím, bylo mi smutno, ale člověk říkal, že jsem velký pes a tak jsem smutek zatlačil tam někam dozadu, do svého nitra a radoval se z našich procházek, her a společných večeří. Pak si člověk přivedl paní a já stál věrně při něm.
Říkal, že jsme rodina a já jsem jejich ochránce. Bránil bych je před celým světem, vždyť to byla má povinnost. Pak přišli do naší rodiny malí človíčci a s nimi zmatek. Najednou nebylo nic jako dřív. Procházek v přírodě ubývalo, už jsme nechodili na houby, už si člověk nelehal do mechu a netěšil se z mého čenichání v jehličí ani z šišek, co jsem mu nosil k nohám. Již pomálu jsme sedávali na zápraží pozorujíc sousedovy slepice, už jsem nebyl ten velký chytrý Bak, který svého pána dokázal rozesmát psími kusy a zároveň mu byl oporou v těžkých chvílích. Stal jsem se jen obyčejným psem. Psem, který pomalu ale jistě ztrácel své místo v lidské smečce a který byl příliš hrdý a moudrý, než aby se o toto místo rval s těmi malými človíčky, kteří se stali středem světa jeho pána, ačkoli ani zdaleka mu nebyli tak rovnými partnery jako já, jeho věrný přítel Bak.
Tak jsem začal hledat jinde. Vždy večer, když šli lidé spát, jsem se vydával pootevřenými vrátky na své noční toulky. A tam jsem objevil tebe měsíci. Svítil jsi mi na cestu a když se tvé světlo odráželo v nedalekém rybníčku a já se naklonil nad vodní hladinu, byli jsme v tom přírodním zrcadle spolu. Bok po boku. Chodil jsem za tebou stále častěji, žáby mě již zdaleka vítali a volali na mě: „Haló, Baku, jak se dnes máš? Jakýs měl den?“ a já je rozverně prohnal podél břehu a běžel dál. Užíval jsem si své noční výlety, vnímal zas vůni lesa a ráno se příjemně znaven vracel zpět k lidem. Až jednoho dne za mnou přišel pán a celý nazlobený mi řekl: „ Baku, takhle to dál nejde, nesmíš se toulat, lidé ze vsi si stěžují, že takový velký pes pobíhá sám. Musíš být v noci doma. A basta.“ Chtěl jsem pána potěšit a zůstával tedy doma.
Uplynula jedna noc, druhá, třetí … Pán už mě skoro ven nebral a na mně začal čím dál tím víc doléhat smutek. Pána jsem pomalu ale jistě ztrácel už dlouho a teď mi sebrali i tebe měsíci. A tu noc, cos byl největší, jsi mě svým svitem volal tak silně, že jsem to nevydržel a šel zas k našemu rybníčku, abychom byli opět spolu, já vedle tebe a ty vedle mě. K ránu jsem se šťastný vracel domů, ale vrátka byla zavřená. Věděl jsem, že mi pán zavřel nejen ta dřevěná rozvrzaná vrátka, ale co bylo horší, zavřel mi i své srdce. Najednou po šesti letech už tam pro mě nebylo místo. Ještě jednou jsem se otočil, podíval se na dům a zahradu, vzpomněl na pána a zaplašil mokrou slzu, která se mi už už chtěla přehoupnout přes víčko. Neodcházelo se mi lehce, ale nestát věrně po boku svého pána, to není život pro mě.
Odešel jsem do lesa, kde to mám tak rád a bylo by mi tam i dobře, kdyby se v mém osudu nepsalo, že tak to být nemá. V roce 2005 začala zima dříve než obvykle a já se musel z lesa uchýlit blíž k lidem. Nacházel jsem tam víc jídla a občas se v nějaké té stodůlce ukryl před silným větrem a mrazivým sněhem. A tady mě také našli a odvezli do psího útulku. A tak jsem se zas ocitl v péči lidí. Lidí, kteří mi možná zachránili život, protože pan doktor, který prohlíží každého z nás, diagnostikoval, že jsem nemocný. Mám diabetes - cukrovku. To mi ale vůbec nevadí, když mám dostatek vody a speciální granulky, jsem pořád ten stejný Bak jako jsem býval dřív.
Měsíci, posviť tedy na mě a ukaž člověku, kde mě má hledat. Chtěl bych zas stát po boku svého pána. Pána laskavého, který by měl pochopení pro mé zraněné srdce a zároveň silného, aby mi dal pocit bezpečí, že takto už to bude napořád. Pro takového pána jsem ochoten učinit vše, co si bude přát. A jen my psi a ty víme, jak moc je to pravdivé.
Čekám na pána v útulku v Olomouci (Areál letiště, Neředínská ul., 77900 Olomouc)

 

Kontakt:

adresa:
Areál letiště
Neředínská ul.
77900 Olomouc
telefon:
+420585418484
email:
olomouc.utulek-loz@seznam.cz

 

Môj prvý pes

autor - Monika Klačanská 

Od malička zbožňujem psy, a veľmi som chcela svojho vlastného, o ktorého by som sa mohla starať. Môj sen sa mi ( prvýkrát )splnil v asi 11-tich rokoch, kedy mi mama priniesla malého jazvečíka. Volal sa Frantík, a bol taký čiperný, že sa to s ním nedalo vydržať. Navyše bol veľmi skoro odstavený od mamy a tak nám v noci skučal...Vydržali sme to 2 dni a hoci som po psíkovi túžila roky, tohto som sa vzdala dobrovoľne s vedomím, že si zaslúži lepšieho majiteľa, ako som ja. Môj (náš) ďalší pokus o to mať psa bol v mojich 17-tich, kedy môj vtedy 16-ročný brat doslova ,,dovliekol´´šteniatko pitbulla, síce krásne, ale už vo veku 3 mesiacov dosť veľké. Brat sa dušoval, že sa o neho bude starať, bude mu kupovať jesť atď, klasické detské sľuby...Priznám sa, že som sa nášho hava najprv bála...Volal sa Thor a brat si ho priniesol len preto, aby mohol machrovať, že ma psa ,,zabijáka´´, mal vtedy skinheadské obdobie...Thor bol prekrásne zviera, s úžasnou povahou, sám od seba vedel veľa vecí, nepotreboval extra výchovu, bol priateľský a milý. To bola moja prvá psia láska. Čo bolo ale najlepšie-obľúbila si ho aj moja mama, ktorá psov dovtedy veľmi ,,nemusela´´. Tak sme sa o Thorka starali, po pár dňoch už len my dve s mamou, brat samozrejme čoskoro stratil záujem o psa, a starosť o neho. Takto to šlo 2 týždne. Lenže po týchto 2 týždňoch mu brat prestal kupovať granule(nechodil do školy, tak si zarábal na brigádach, a mal vlastné peniaze), a mama to jednoducho nemohla ťahať, mala dosť živiť nás dvoch a pes potrebuje starostlivosť, ktorá niečo stojí. Ja som navyše mala o rok maturovať a nemala som toľko času, ako dovtedy...Museli sme sa ho vzdať a verte alebo nie, obe sme plakali a neznášali brata za to, akú veľkú (a zbytočnú ) bolesť nám spôsobil. Iste, možno mama mala zasiahnuť skôr, ale...Nikdy nám nevedela nič odoprieť a v tomto prípade na to doplatila aj ona. Tak Thorko putoval do neďalekej dediny, kde žil na dvore, a po čase sme sa dopočuli, že ho susedia otrávili, báli sa ho...Vo mne zostala spomienka na neho a túžba mať raz vlastného psa, keď budem veľká a budem zarábať, a takisto vo mne zostal veľký obdiv k tomuto plemenu, ktorého sa veľa (neznalých) ľudí bojí (a zbytočne).

V dvadsiatichtroch rokoch sa mi môj detský sen splnil- niekto, kto ma mal veľmi rád mi chcel k meninám kúpiť psíka, šteniatko ratlíčka. Páčia sa mi síce veľké plemená psov, ale sama som uznala, že to bude najvhodnejšie plemeno, vzhľadom na život v 1-izbovom byte a tomu, že sa mi páčia hladkosrsté psy. Čo však osud nechcel-šteniatko, ktoré som mala dostať pokusala fena rotwajlera, a tak chúďa po pár dňoch boja o život umrelo. Bola som smutná, hľadali sme nové šteniatko, ale ako na potvoru žiaden ratlík nebol k zohnaniu. Preberali sme aj iné alternatívy, iné plemená a tak sa jedného dňa v našom byte ocitol psík-šteniatko pitbulla :)

Bol prekrásny a ja som ho nazvala Uno, ako prvý a jediný. Ako malinké, ani nie 2 mesačné šteniatko mi spinkával na kolenách, hrávala som sa s ním, ľúbila som ho...S Unkom bolo veľa starostí, bol veľmi živý a navyše mal ako polročný problém so stavcami, musel byť určitý čas v klietke, zavretý a bez pohybu, čo bolo pre neho i pre nás doslova utrpenie, ale aj tak som ho zbožňovala, bol to môj pes... Nebol absolútne agresívny, naopak, bol veľmi priateľský, niekedy až veľmi :) Za každým chcel ísť, a pri tomto plemene je ťažké niekomu vysvetlovať, že ten pes mu neublíži, že sa chce len hrať. Áno, chápem a je mi jasné, že keď sa oproti vám vyrúti 20 kilové ,,teliatko´´ je skoro nemožné sa nezľaknúť.  Možno aj pre ten problém s chrbticou  bol ešte ,,živší´´ ako ostatné psy tohto plemena a kvôli nedostatku výchovy občas nezvládnuteľný. Verím však, že stačilo trochu chcieť a bol by z neho výborný pes. Plánovala som s ním ísť na jar na cvičák, mal ma rád a viem, že by ma poslúchal. Ale...opäť osud(alebo niekto iný?...) chcel inak a ja som bola tým istým človekom, čo mi ho kúpil a urobil mi tak radosť, prinútená vzdať sa ho. Bolo to veľmi bolestné a narýchlo som nevedela, kam s ním. Chcela som si ho nechať, ale ako? Tak som ho zaniesla k mame, do mesta vzdialeného 150 km. Mama nemala a nemá žiadne skúsenosti so psami, a hoci som bola týždeň doma, aby si zvykla, žiaľ...Páčil sa jej, mala ho rada, ale zároveň sa ho aj bála, nepoznala ho a absolútne nevedela zvládnuť. Na vodítku ju ťahal tak, že myslela, že sa nenaje, prechádzky sa pre ňu stali neznesiteľné a mala z nich pomaly fóbiu. A chudák pes bol mimo z toho, keď bol dlhý čas so mnou a potom ma videl každé 2 týždne odchádzať a znova prichádzať. Musel mať z toho v hlavičke zmätok...

Neostalo mi nič iné, ako ho dať ďalšiemu človeku:bratovmu kamarátovi, ktorý sľuboval aj nemožné, vyzeralo to, že má psa rád. Darovala som mu ho, nedokázala som ho predať. Odvtedy som o ňom nechcela nič počuť, bolo  pre mňa nepredstaviteľné, že môj pes už nie je môj...Ale opäť zasiahol ,,niekto´´ a ja som sa dozvedela, že ten chlapec môjho psíka predal, jednému chalanovi v našom činžiaku, čo ho zatvára do klietky a nestará sa o neho tak, ako by mal.  Tak sa ho pokúšam dostať späť a dúfam, že sa mi to podarí. Neviem, čo bude potom, keďže ho ani teraz nemám kam dať, ale u toho, kde je teraz, zostať nemôže.

Pre mňa je toto všetko poučením...A vám by som chcela odkázať: pokiaľ ste si istí sami sebou a viete, že by ste svojho psa nikdy neopustili, skúste porozmýšľať nad tým, či aj človek, s ktorým žijete, je na tom rovnako a raz vás neprinúti sa svojho psieho miláčika vzdať, tak ako sa to stalo mne. Lebo vybrať si medzi dvoma milovanými stvoreniami je bez ujmy na zdraví nemožné.

BELKA

autor - Lenka Bystrianská

Na ten deň nikdy nezabudnem, ako vždy po škole som ťa vzala von. Vrtela si chvostom, skákala kade-tade a ja som ťa nemohla zapnúť na vodítko. Akoľutujem že som sa tým nechcela zaoberať a vzala ťa von bez neho. Cupkala si mi pri nohách, radostne poletovala, ňuchala stromy, trávu. Sadla som si na lavičku a pozorovala tvoje veselé šantenie. Zazvonil mi mobil, volala kamoška. Nachvíľu sme sa zakecali ako to baby vedie, doniesla si mi paličku ale povedala som ti aby si sa hrala sama. Odbehla si ďalej. Ja som stále telefonovala a smiala sa na vtipe, ktorý mi teraz príde strašne hlúpy. Bol to zlomok sekundy, nachvíľu som s teba spustila zrak a už som počula len tvoj slabý hlások. Napadol ťa pes - veľký, silný nemecký ovčiak bez majiteľa.
Hodila som mobil na zem a utekala za tebou, stále ťa držal. Bolo mi to jedno, chytila som ťa za tvoje malé telíčko a toho hlúpeho psa kopala dokým sa nepustil. Všetko mi vtedy bolo jedno, vedela som že som ťa sklamala. Kamarátka mi bola prednejšia ako ty. Kričala som, plakala ale tebe už nič nepomohlo. Ten veľký pes úplne rozmliaždil tvoje malé telíčko. Dúfam Belka, že si dlho netrpela, ver mi trpela som s tebou a možno ešte viac ako ty. Bola som strašne hlúpa keď som ťa nechala samú sa hrať na našom nebezpečnom sídlisku. Nikdy predtým som nemala psa - bola si moja prvá a vidíš ako to dopadlo. Dúfam že si už v psom nebíčku, určite si tam najkrajší psí anjelik. Vždy keď sa pozerám na hviezdy Beli, spomeniem si na teba. Na to ako si rada
počúvala Gwen Stefani - ja viem že si rozumela tomu o čom spievala. Nikdy nezabudnem ani na to ako si zničila moje obľúbené CD-čko, moje botasky.
Nezabudnem na nič, prosím odpusť mi ! Už radšej nič nepíšem, ani nemôžem... cez slzy.

PS. - Beli, vždy mi ťa bude pripomínať rozbitý mobil ktorý som pri tvojej "záchrane" hodila na zem...

 

Čo dokáže ľudská bezcitnosť   Buster bol nájdený v Barci v Košiciach. Mal na sebe obojok, ktorý mal vrastený do krku a na obojku mal zlomenú karabínu. Má približne 3-4 roky.   Myslím, že bližší komentár nasledujúce fotografie nepotrebujú.
BUSTER autor - Katka Mačatkovie    Nikto nevie, odkiaľ prišiel. Za vôňou jedla sa pristavil na salaši v Barci, čo mu zachránilo život. Statný nemecký ovčiak, trochu vychudnutí, priateľský. Na prví pohľad sa zdalo, že je všetko v poriadku. Až kým sa nálezcovia nepozreli bližšie. Strach a hrôza!  Kovový obojok na hornej časti krku bol  hlboko zarastený do kože a svalov. Okolie rany zahnisané, od muších lariev ho zachránilo len chladné počasie. Ten, kto pozerá Animal planet, vie, o čom hovoríme. Keby sa nebol odtrhol z reťaze a našiel pomoc, jeho osud by bol spečatený.    Bezradný nálezcovia zavolali svoju známu, o ktorej vedeli, že pomáha útulku a opusteným zvieratám. Ona zabezpečila vyzdvihnutie psa a jeho odvoz k veterinárovi. Pes bol uspatý a obojok odstránený. Následne sa veterinár pustil do čistenia rany. Zašiť ju zatiaľ nebolo možné. Pes dostal antibiotiká, lieky proti bolesti a bol objednaný na ďalšie ošetrenie.     Keďže potreboval osobitnú starostlivosť, bol umiestnený v kanceláriách firmy, kde sa okamžite stal miláčikom všetkých zamestnancov. Dostal meno Buster. Pri ďalšom ošetrení bolo odstránené odumreté tkanivo, rana opäť vyčistená a zašitá so zavedením drénu. Neskôr bol odstránený aj drén a vybraté stehy.    A Busterovi sa zmenil život na nepoznanie. Za prvý týždeň svojej rekonvalescencie pribral päť kíl. Žil v teplúčku, rozmaznávaný všetkými ľuďmi naokolo. Za starostlivosť sa denne odvďačoval svojou milou povahou.    Dúfajme, že sa mu podarí nájsť dobrého majiteľa, u ktorého bude môcť zabudnúť na zlé časy.
Kontakt - 0907 307 351

 

Môj milovaný Bleky

 

autor - neznámy

 

Môj milovaný Bleky,

neviem čo Ti napísať, alebo ako vyjadriť smútok, ktorý cítim nad Tvojou smrťou.
Ani nevieš ako veľmi nám chýbaš. Ráno, keď sa zobúdzame, čakával si vždy pri dverách, nevedel si sa dočkať, kedy sa už konečne otvoria a ty sa s nami zvítaš.
Je tu bez Teba zvláštne prázdno, už nemáme ísť za kým von, len tak pohrať sa, potešiť svoju dušu. Bol si naším slniečkom, ktoré odrazu prestalo svietiť. Tvoj život bol veľmi krátky, žil si iba štyri roky. Pre nás to bola neuveriteľne krásna chvíľa, vďaka Tebe sme lepší v cítení, v myslení, otvoril si nám srdiečka a za to sme Ti neuveriteľne vďační.
Aj keď si bol často chorý, mal si aj autonehodu, stále Ťa čosi držalo pri živote... Až do chvíle, keď si náhle prestal jesť a bol si smutný a zo dňa na deň si sa nám začal strácať pred očami.
Viezli sme ťa k veterinárovi s nádejou, že bude všetko v poriadku.
Nikdy nezabudnem na krutú diagnózu, ktorú veterinár vyslovil. Aj cez všetku snahu už nebola šanca Ťa zachrániť. Svoj boj o život si prehral.
Prišlo to tak náhle a my sa s tým nedokážeme zmieriť. Vždy si bol a navždy budeš náš najvernejší priateľ.

Zbohom Blekinko.

 

 

Kde sa podela láska a cit?

autor - Patrícia Šebestová

V jeden horúci júlový deň prišiel na obecný úrad žiak školy Jana Lipského v Trenčianských Stankoviec (Trenčín)-chlapec a s vyplašeným výrazom v očiach oznámil, že pred dverami spoločenského domu leží poranený psík. Bolo to šteniatko farby dozrievajúceho obilia, s bielymi labkami a nesmierne oddanými očami.
Pani, ktorá miluje zvieratá a rozumie najmä psíkom, mu ošetrila rany, ktoré boli spôsobené horiacou cigaretou... Na psíkovi bolo vidieť i z jeho správania - že bol týraný a v poslednej dobe nezažil nič dobré, preto bol nesmierne vďačný za milé slovo, za trochu polievky a kúsok chleba.

Vďaku vyjadroval poskakovaním, vrtením chvostíka. Znova začal veriť ľuďom. Svoj nový domov si začal budovať pri spoločenskom dome na mieste, kde dostal najesť, kde sa po dlhej dobe mohol vyspať a kde tušil bezpečie a pokoj. Tento bol však len relatívny.

V podvečerných hodinách sa tu začali schádzať deti a miesto toho, aby kopali do lopty, kopali do bezbranného šteniatka, ktoré išlo za nimi vo viere, že ho obdaria pohladením, pekným slovom. Opak bol pravdou. Na svoju dôverčivosť kruto doplatilo. Opäť pocítilo, že človek vie byť veľmi, veľmi krutý. Z posledných síl sa dovlieklo tam, kde mu aspoň chvíľu bolo dobre. A tak sme ho ráno, v posledný deň školského roku opäť našli skrúteného pred dverami spoločenského domu - tentokrát už bez známok života.

Je to veľmi smutné, že to boli práve deti, ktoré mu dopomohli na druhý svet a to takýmto obzvlášť krutým spôsobom. Kde sa v nich vzalo toľko bezcitnosti, agresivity a zloby? Veď to boli deti vo veku 8-12 rokov...

Malému zatúlanému šteniatku, ktoré hľadalo lásku tu na zemi medzi ľuďmi je už teraz dobre tam niekde v psom nebíčku, kde už nikdy nepocíti bolesť od horúcich cigariet, bezohľadných kopancov a bezcitnosti od nás - ľudí...

 

Právo na život

"Tento pes je kandidát na utratenie, ak by to však niekto chcel skúsiť a dať mu šancu.... "

11 mesačný nemecký ovčiak, s PP, s ťažkou dyspláziou, rtg nemá robené, ale vysoký stupeň dysplázie bol zistený (okrem iných problémov) aj u jeho súrodencov, údajne ma problémy s obličkami (ale to je len "odhad"), je strašne chudý, čo mu určite neprospieva...
Viem, že z fotiek je ťažké posúdiť, ako na tom ten pes je. Ja som ho videla dnes, je to kostrička obtiahnutá kožou a chlpami so smutným pohľadom, (ale nevyzerá ako by nechcel žiť, skôr si myslím, že by chcel, aby ho niekto mal rád). Keď nechodi, tak si hneď sadá a ľahá.

Neviem, aký dlhý život má ešte pred sebou, či to bude rok, dva alebo 10, ale....ako hovorí jedno čínske prislovie: "Keď je cesta krásna, nezáleží na tom, či je dlhá, alebo krátka."

Netuším, aky zlý tento stav je a ako by sa zlepšil, keby sa mu niekto poriadne venoval. Nemôžem nič dopredu zaručiť.....

"Náš veterinár povedal: „Má smysl o zvíře bojovat, pokud je jeho život alespoň trošku kvalitní. Pokud v tom životě převládá utrpení, nemá smysl to prodlužovat."

A ja si myslím, že tento pes si ešte zaslúži šancu !!!

Pes by potreboval súrne umiestniť k niekomu skúsenému, aby sa zotavil a vykŕmil (aspoň dočasne)

Lokalita: Košice

Kontakt: 0905 807 938

 

 

Príbeh o útulku

autor - Klaudia Procházková

 

Milý milovníci zvieratiek
Chcela by som Vám napísať svoj príbeh.
 Mala som fenku, kríženca jazvečíka s jakterierom. Bola to môj miláčik, mala už 6 rokov, ale jedného dňa zostala tehotná. Bohužiaľ sa to pre ňu skončilo veľmi zle. Šteniatka v nej uhynuli, pretože boli veľké. Nepomohol ani cisársky rez. (za opateru vďačím pánovi doktorovi Pašekovi s Trnavskej kliniky). Bohužiaľ moja Astuška mi uhynula. Nebolo mi ľahko a rodičia chceli aby sme si zaobstarali nové šteniatko. Ja som chcela iba presne také isté ako bola moja Asta.
Podala som si inzerát a jedna milá pani mi poslala Vašu adresu. Pozerala som si psíkov a náhodou som naďabila na stránku Trnavského útulku. Pomyslela som si ako dobre mám to kúsok pôjdem sa tam pozrieť, ale tu sa začali problémy.
Prvý krát som tam bola s otcom, bolo asi pol dvanástej. Dvere útulku boli zatvorené, na otváracích hodinách stalo od 8:00 do 12:00 a potom od 14:30 do 17:00. Boli sme síce v termíne, nikto však neotváral ani po búchaní, tak sme sa pobrali preč. Prvý pokus neúspešný. Druhý krát som tam bola s mamou asi o 10:00 to nám otvoril nejaký mladší pán a poslal nás preč s tým, že psíci žerú a máme prísť o hodinu a pol. Nebývam priamo v Trnave a čakať pred útulkom som tiež nemohla. Tak som aj po druhý krát odišla bez úspechu.
Tretí krát som to pre istotu skúsila sama. Keď mi nikto o 16:00 opäť neotváral, rozhodla som sa že sa na ten zázrak pozriem aspoň cez plot. Prichytila ma opatrovateľka útulku. A dosť nepríjemným tónom sa ma spýtala, čo tu chcem. Tak som jej nato, rada by som si adoptovala psíka, ale ona ani počuť, vraj majú zatvorené a nemám snoriť okolo plotu lebo psov to dráždi. Po tretí krát nič.
Neuveríte mi, ale bola som tam aj 4 krát. Opäť s mamou. Neboli sme tam sami, s nami tam prišiel aj mladý manželský pár. Kým sme čakali, než nám opäť niekto otvorí, dozvedeli sme sa, že oni sú tam už po druhý krát.
Dvere otvorila naša opatrovateľka. Hysterickejšiu ženskú som ešte nevidela, a začala kričať, že oni sú tam iba po obede a do obeda iba v prípade záujmu, aj to iba po telefonickom dohodnutí. Keď sme sa hájili tým, že na dverách majú napísané niečo úplne iné, tak nám odvrkla, že nebude pre každého debila písať zvlášť otváracie hodiny. Na to jej ten pán, čo tam stál snami povedal, nech si z nich navarí guláš, keď ich nechcú dávať k ľuďom do rodín a odišiel. Tak ako aj ja s mamou.
Takýto zážitok mám ja s útulkom. Mali by ste chuť ešte si adoptovať psíka?
Neviem ako to v útulkoch funguje, ale myslím, že sú od toho, aby pomáhali opusteným psíkom nájsť domov a nie odrádzať záujemcov.
Nechcem nikomu robiť problémy, ale ak je niekto kompetentný mal by sa na náš útulok v Trnave pozrieť. Myslím, že útulok, ktorý pozbiera zopár psov a drží ich v klietkach je zbytočný.

 

Týraní psíci z KS Trebišova

 

Autor - Ivana Štefančík

Možno ste postrehli informáciu na fóre Psia duša o 4 týraných psíkoch, ktorí sa dostali do KS Trebišov vo veľmi zlom stave. Potrebovali urýchlene operáciu. Prinášame Vám o nich príbehy:

 

Traja psíkovia s reťazami

Deň ako ostatné. Ničím výnimočný ani špeciálny. Svet ide svojim tempom. Aj v Trebišove. Rutinný odchyt túlavých psov v rómskej osade. Odchytová služba prišla splnila si povinnosť a v aute ležalo 6 psov. Odchytili ich fúkačkou pretože boli múdri a vedeli, že ľudská ruka nehladí. Šesť psov. Šesť párov vydesených očí čakajúcich ďalší uder.
Pri prehliadke sa zistilo, že psici nie sú ako ostatný. Že traja s nich majú do krku vrastený reťaz, ktorí vyžaduje chirurgické ošetrenie rany. Ako sa to mohlo stať? Ako niekto mohol dopustiť také nekonečne dlhé utrpenie? Jednoducho.
Niekto donesie nádherné roztomilé šteniatko deti sa sním hrajú a namiesto obojku má šteniatko okolo krku drôt, alebo reťaz. Šteniatko sa teší, deti sa tešia a všetko je nádherné. Ale šteniatko rastie a deti majú stále menej a menej času a potom príde nové šteniatko. A väčší psíček ostáva sám. Nik sa oň nestará. On rastie a drôt na krku tlačí čoraz viac. Zle sa mu dýcha a prehĺta. Drôt sa každým dňom viac a viac zarezáva do kože. A neznesiteľne bolí. O pár týždňov je bolesť neznesiteľná. Drôty sú hlboko zarezané vo svalstve. Hrdzavejú pri kontakte s krvou. A psík trpí. Má neznesiteľné bolesti. Nastupuje infekcia. Psík spáva v špine a blate pretože nemá teplučké miestečko. Potravu si hľadá na smetisku, ale je slabý a vyčerpaný infekciou a vysokou horúčkou. Ľudia a deti už nie sú milí. Majú preň iba kopance. A psík ticho trpí. Drôt je hlboko zarezaný a čím viac psík rastie, tým hlbšie sa mu zarezáva. V rozďavených ranách na krku je vidieť cievy a hrtan. Keby bolo teplejšie psici by nemali nádej. Všade prítomné muchy by do hlbokých rán nakládli larvy a osud psíka by bol spečatený. Našťastie sa psíkom včas dostalo ošetrenia. Prekonali náročnú operáciu. Sú ubolený, ale majú neskutočnú chuť žiť a ľúbiť. Tešia sa každému slovu a pohladeniu. Sú traja. Prvá dáma kríženka nemeckého ovčiaka Kelly má asi 3 – 4 roky, drôt má v krku pravdepodobne už niekoľko rokov, pretože je to staršia sučka a už niekoľko rokov nenarástla. Viete si to predstaviť roky bolesti a utrpenia, ktoré Kelly prežila? A napriek tomu nezatrpkla. Vrastený drôt jej spôsobil ranu zasahujúcu vyše 90% krku. Obnažené tepny a hrtan hovoria o neskutočných mukách.
Maxik je asi ročný veselý kríženček krémovej farby. Je to stredne veľký šašo jašo, ktorého utrpenie nepoznamenalo na povahe. Keď konečne spoznal teplo náručia a vľúdne slovo nevie sa ho nabažiť. Nájde sa niekto kto mu poskytne lásku a pomoc akú si zaslúži?
Ajko je najmladší a najmenší člen našej trojice. Má šesť mesiacov a asi 7 kg. Okrem rany na krku, ktorú má už takmer zahojenú má rozsiahle rany na zadočku a chrbte spôsobené asi iným psom. Život na smetisku v romskej osade je ustavičným bojom o život. Prežijú len tí najsilnejší. Ajko je psychicky traumatizovaný. Prežil neskutočné muky. Potrebuje aspoň dočasne domov u človeka, ktorí by ho zahrnul láskou a pomohol zabudnúť. Nie ste to práve Vy?

 

Ajko

Maxo

Kelly

 

Krištofko

Nemám meno. Nemám domov, ani pána ktorého by som miloval a slúžil mu. Som iba pes. Pre niekoho je to málo a môj život preň nemá cenu, ale je to jediné čo mám.
Kedysi som bol malilinké bábätko, maminka ma ľúbila a starala sa ale, sama toho veľa nezmohla. Narodil som sa v rómskej osade a moje prvé kroky viedli k smetisku, kde sme si z maminkou hľadali potravu. Bolo jej málo a navyše sme tam neboli sami. Bolo tam veľa iných psíkov s rovnakým osudom. Vyhladované, špinavé a choré tvori podobné nám. Ale rástol som zo dňa na deň, hoci potravy bolo žalostne málo. Ale postupne sa zo mňa stal krásny veľký pes. Musel som sa naučiť prežiť. Byť chytrejší a silnejší ako ostatný, vedieť sa uhýbať kopancom a zlým ľuďom.
Hoci bol život ťažký mal som z neho radosť. Všetky city môjho malého srdiečka, ktoré boli určené tebe pane som venoval teplému slniečku a čakal som na deň kedy prídeš.
Až raz...namiesto teba prišiel úder. Ťažká lopata alebo palica v rukách zlého človeka dopadla na moju hlavu. Zrazu som pocítil obrovskú bolesť. Svet sa mi zatočil a krutá bolesť ma úplne ochromila. Strašne som trpel. Rany ktoré mi úder spôsobil neznesiteľné boleli. Úder mi zlomil čeľusť, kosti a zuby uchytené na koži mi trčali v papuľke. Nemohol som jesť. Trápil ma hlad a obnažené nervy v papuľke mi nedovoľovali hýbať jazykom a a poriadne prehĺtať. Žil som takto dlho, celé týždne rany na papuľke sa mi z vonku zahojili v jazvy, ale zvnútra to bola jedna rozdrásaná rana bez nádeje že sa zahojí. Veľmi som schudol pretože som nemohol jesť. Moje nohy boli čoraz slabšie. Až raz v jeden studený deň keď som sa s posledných síl túlal v osade som pocítil štipnutie. Nohy sa mi podlomili a stratil som vedomie. Prebral som sa až na zvláštnom mieste plnom pachov, a štekotu. Dlhé dni som sedel zalezený v búde. Nemohol som jesť. Iba som strašne trpel a čakal na milosrdné vyslobodenie.
Až raz prišla nádej. Skontrolovali ma a prezreli mi aj zúbky. Tešil som sa, že ma hladia a vravia no ty si krásny nájdeme ti dobrú rodinu. Neviem čo je to rodina, ani čo je dobrá, ale teta mala milý hlas a jemne ma hladila. Doteraz ma iba bili a kopali. Konečne som spoznal aj lásku a pozornosť. Už som nebol obyčajný pes. dostal som meno. Volám sa Krištof, ale otočím sa na každé vľúdne slovo.
Keďže vpredu mi trčali obnažené korene zubov, teta povedala že ideme operovať. Znovu ma pichla včielka a zaspal som. Počas operácie sa ukázalo, že rozsah mojich zranení je obrovský. Dlho , veľmi dlhom som spal na operačnom stole zatiaľ čo ma teta a ujo doktor rezali ťahali zúbky a šili. Museli mi odstrániť všetky zúbky na pravej strane hornej čeľuste spolu s kusom kosti. Rovnako ako aj zúbky vpredu. Papuľku mám plnú stehov. Teraz spinkám, ale keď sa o pár hodín prebudím viem, že to bude bolieť. Doktor mi dal veľa injekcií, aby ma to nebolelo a rýchlo som sa uzdravil.
Ale stále trpím, bolesťou a smútkom, pretože hoci bojujem môj boj zďaleka nie je u konca. Ešte musím nájsť teba pane. Aby som ťa mohol ľúbiť, chrániť a počúvať tvoje slová. Verím, že aj ty ma hľadáš. Čakám ťa.
Psík Krištof je kríženec nemeckého ovčiaka. JE stredne veľký má okolo 20kg. Je to strašne vďačné hoci ubolené slniečko. Momentálne čaká svojho milovaného pána v trebišovskej karanténnej stanici.

23. apríla 2008 - Krištofko už má nový domov